Rozprávame
„Stále to isté. Ísť do hôr… ísť do hôr… iné nemáte na robote?“ zahundralo Mesto a pohodlnejšie sa usadilo na starej drevenej stoličke, vystlatej koberčekom s hodnoverným vyobrazením krčmy v ktorej sedeli.
„Nuž, vždy máme čosi na robote, alebo na vypitie,“ Človek, sediaci oproti sa zamyslel a vnoril prsty do svojho hustého strniska. „Ale do prírody by sme sa mali vydať bez ohľadu na množstvo práce v civilizácii,“ zodvihol hlinený krčiažok a odpil si zo šľahačkovej pivnej peny. „Každý krok v lese sa nám vráti hodinou rozvahy v boji o každodenné prežitie. Aby som vydržal žiť v meste, musím čerpať silu z miest prapôvodnej existencie života.“
V matnom svetle lampáša sa objavila tvár tretieho člena spoločenstva. „V prírode ide najmä o zmenu,“ prehovorila doteraz mlčiaca Hora. Kým v civilizácii vytvárajú zmenu ľudia, príroda si zmenu vytvára sama, nebadane, nenásilne a neustále. Napríklad ten veľký strom, ktorý stál včera na Jedľovine, vyvrátila cez noc víchrica. Myslím, že o niekoľko desaťročí tam narastie iný, ale dokiaľ sa tak nestane, desiatky rokov tam zostane Veľká zmena.“
Človek s Mestom chvíľu uvažovali, potom letmo prikývli a tešili sa na ráno, kedy vyrazia do úplne zmenených lesov načerpať silu pre život v civilizácii.